Ach, hrozne to bolelo…
Nie, nedokážeš si to predstaviť.
To všetko, čo som musela zažiť.
Tú bolesť, ktorú som podstúpila,
to, keď som večer zaspať nedokázala,
a ráno ani vstať z postele nechcela.
Keď som sa skoro ráno budila
a na tvoju správu márne čakala,
sedela na sedačke a na naše milovanie myslela.
Ešte som tam tvoju vôňu cítila a keď som oči zavrela,
Teba som si vedľa seba predstavila.
Keď som nedokázala celý deň myslieť na nič iné, len a len na Teba,
s obrovskou bolesťou v srdci a prázdnom v duši som nežila, len prežívala.
Prehrávala si v hlave okamihy, keď sme spolu boli,
a to, že môžeme tráviť čas vo dvojici si dokonale užívali.
Toľko maličkostí, čo mi Ťa pripomínali,
až mi niekedy slzy po lícach tiecť neprestávali.
Dni, týždne, postupne plynuli,
len moja duša a srdce sa nevzdávali
a v tvoj návrat tajne dúfali.
Po čase to však prišlo a rozum pochopil,
ale duši taký istý argument ani zďaleka nestačil.
Bránila sa, krvácala, zamračilo sa v nej, pršať neprestávalo
a to obrovské jazvy narobilo.
Teraz už len vydržať, kým sa zahoja
a duša nájde po pár týždňoch aspoň kúsok pokoja…